Skúšali ste sa niekedy zamyslieť nad tým, prečo si ľudia pri veľa veciach, ktoré robia nechávajú "zadné vrátka"? ..."Áno, mám strach, čo ak to náhodou nevyjde, poistím sa, veď to nezaberie toľko času blá blá blá".
Tento štýl myslenia okrem toho, že sa poistíte pre prípad, že "vaše gule spanikaria" a zabudnú, že ich máte, prináša ešte jednú vec. Nerozhodnosť. Akonáhle, ako mám v hlave niečo ako... no dobre, keď to nevyjde, pôjdem robiť SBS do Tesca-veď tam vezmú hocikoho, otročiť do Kie ku pásu-veď Japonské roboty ešte nedokážu poskytnúť svoje služby lacnejšie ako dvojeuroví kysuckí brigádnici...
Povedzme si to úprimne, koľko krát sme si už pri niečom povedali(a verím, že s týmto sa určite každý stotožní), že ak Vám toto nevyjde, určite pôjdete točiť porno do nemecka, veď určite už bude záujem aj o východoeurópske klobásky.
Teraz však prichádza nutné rozuzlenie. Ak mám niečo robiť naplno, prečo by som si mal nechávať zadné vrátka, veď mi to predsa musí vyjsť. (no dobre, nemusí, ale aspoň je tento prístup občas slušný adrenalín, moja veta znie dojímavejšie a človek nie je nútený spáchať od nudy samovraždu(na toto obzvlášť bacha, lebo doba je čoraz nudnejšia a počet Samov sa na Slovensku radikálne znižuje)).
Skúste ísť stopovať a nezobrať si žiadne peniaze.(odskúšané)Keď budete fakt ďaleko, zistíte, že sa domov inak ako stopom nedostanete(jedine, že by ste teda boli v nemecku a išli na spomínaný pornocasting).
Toto odhodlanie spojené s nastavením na jedinú možnosť spôsobí, že sa jednoducho budete viac snažiť.
V Amsterdame som raz stretol chlapíka okolo 40ky, menom Arthur. Postavil sa do stredu námestia s bičom a sadomaso kostímom. Človek by fakt netušil, čo má od neho čakať. Vyzápätí však spustil doslova koncert v štýle stand up commedy, s tým rozdielom, že komici v divadle majú publikum zabezpečené dopredu... on si ho musel zvolať priamo na mieste. Do 20 minút bolo okolo neho okolo 100 ľudí, ktorých samozrejme nakonci zinkasoval. Platili dobrovoľne, väčšinou v 5 Eurovkách...
Ako by povedal Arthur: "Ľudia chodia do roboty pre to, aby môhli míňať peniaze za to čo ich baví. Ja do roboty nechodím. Moja práca je vaša zábava a preto sú vaše peniaze mojími peniazmi. Skúste ísť do Red Light DIstrictu. Za 15 minút zábavy s miestnou štetkou zaplatíte 50 euro a stojí za hovno. Ja som Vás tu zabával celú hodinu a navyše mám na streche odstreľovačov!"
Dlho mi tento zážitok vrtal v hlave, kým som náhodou nenarazil na Arthura na internete. Konečne som sa dočítal jeho príbeh. 20 rokov dozadu bol squatterom, ktorý žil zo dňa na deň v opustených budovách v nejakej plesnivej štvrti na kraji Amsterdamu.
Začal sa živiť vystupovaním na ulici a zistil jednu vec. Ak ľudí svojim vystúpením nenadchne, nebude mať čo jesť. A tak sa začalo jeho dobrodružstvo, ktoré malo od tohto bodu len jeden smer.
Preto je taký dobrý, možno úplne najlepší. (On sám si toho ani nie je vedomý. Nepropaguje sa v žiadnych médiách, jednoducho príde na námestie, rozloží si svoje haraburdy a robí to čo mu ide najlepšie - zabáva ľudí a poriadne nahlas obviňuje okoloidúcich pánov z toho, že hrajú "kapsový gulečník").
Arthur nemá žiaden plán, má akurát talent a nemá za sebou žiaden most, po ktorom by sa môhol vrátiť ku "normálnemu spôsobu života".
Skúste niekedy, keď máte ísť do činnosti, ktorá predstavuje nejaké riziko miesto toho, aby ste sa poistili zadnými vrátkami, spáliť za sebou všetky mosty.
(ostatní vás od toho budú pravdepodobne odhovárať).
Úspech Vám to nezaručí, ale je to väčšia sranda a aspoň zo seba vydáte maximum.